Najbližšia akcia
Názov:žiadne akcie až do odvolania
Kde:
Kedy:
Info:Vladimír Ješko - predseda klubu tel: 0903 241 847, Vlado
Dnes je Utorok, 27. Február 2024, sviatok má Alexander

Gran Canaria

15. – 22. február 2020

 

               Pred dvadsiatimi rokmi som po prvýkrát navštívil Kanárske ostrovy, prešli sme vtedy pešo ostrov Tenerife, La Palma a La Gomera. Tamojšia príroda a pre nás neobvyklé sopečné hory mi učarovali. Vedel som, že sa tam ešte niekedy musím vrátiť a preskúmať ďalšie z ostrovov. Nie je to ale celkom blízko, a tak sa môj cestovateľský sen stal realitou až po dvadsiatich rokoch. Vo februári 2020 sme vo štvorici so Svaťou, Majkou a Vladom podnikli výpravu na ostrov Gran Canaria.

 

Camino Art Hostel

                                                                                              (sobota 15. február)

            Po dlhom lete z Viedne sa konečne pod nami objavil ostrov. Teda iba taký malý ostrovček, s kruhovým kráterom uprostred. Víta nás sopečná krajina Kanárskych ostrovov. Potom sme pod sebou ešte zazreli okraj ostrova Lanzarote a už pristávame na letisku Las Palmas na našom ostrove Gran Canaria. Prvý dojem z okna pristávajúceho lietadla mám rovnaký ako som mal z Tenerife pred rokmi. Bezútešná pustatina, vyprahnutá, hnedá krajina kam až oko dovidí. Iba pri niektorých domoch sa sem – tam niečo zelenie. Tak vyzerá východné pobrežie  ostrova, kde je letisko. Človek by neuveril, aký je tento ostrov vo vnútrozemí krásne zelený.

            Už potme prichádzame do hostela Camino Art pri obci Vega  de San Mateo, kde budeme teraz týždeň bývať.  K nášmu údivu hostel  nevlastní žiadny Kanárec, ale mladý maďarský pár. Pohybuje sa tu množstvo mladých ľudí, zatiaľ sa v tom nevyznáme, kto patrí k dobrovoľníckemu personálu a kto je tu hosť.  Ako spoločenská miestnosť a jedáleň zároveň slúži úzka chodba, kde sa aj dvaja obtiažne vyhnú. Chodba je plná obrázkov,  sošiek a iných umeleckých diel, zjavne sú majitelia tak trochu ujetí umelci. Z chodby  sa ide do izieb – kobiek bez okien a tým pádom bez možnosti vetrania. My máme šťastie, so Svaťou sme nafasovali izbičku na okraji budovy, ktorá  okno má. Majka s Vladom majú izbu s vchodom z dvora, ktorá taktiež okno má, hlboko pod oknom vo svahu plnom kaktusov je ale vyústenie odpadovej rúry z WC, takže do okna vanie nie veľmi príjemná aróma. Toaleta je na celý hostel iba jedna, spoločná so sprchou. No zbohom, hovoríme si. Navyše sa prvú noc veľmi spať nedá, akási dievčina lieta po chodbe, dychčí ako po výstupe na Everest a neustále plačlivo a hystericky volá „Bendži“! Neviem, pravdepodobne to prehnala s marihuanou.   Našťastie to ale bolo iba túto noc. Potom už tu bol po celý týždeň kľud, milý personál. Zvykli sme si a vlastne nám tu bolo celkom dobre. Z terasy pred hostelom bol božský výhľad do krajiny, tam sme často sedávali. Pod terasou bolo údolie plné pravých kanárskych rastlín – pryšce, opuncie, citronovníky, figovníky, bambus a kade aké iné rastliny, čo sa ani neodvážim pomenovať. Hlboko dole v doline pod hostelom vidíme na lúke rozložené úle – med je na Kanárskych ostrovoch významným produktom. O tom svedčí aj typický kanársky trúnok – Ronmiel, medový rum, ktorým sme príchod na Gran Canariu večer oslávili.

            Majka s Vladom si vyskúšali, ako sa spí v takom pravom kanárskom dome. V skanzenoch, ktoré sme navštívili, ako aj domoch vydlabaných do skaly, ktorých je tu na vidieku ešte dosť, sme videli, že spálňu tu riešia výklenkom v stene, ktorý slúži ako posteľ.  Presne taký výklenok na spanie mali na izbe aj oni.

 

Pico de las Nieves

                                                                                      (nedeľa 16 . február)       

            Cesta do hôr sa kľukatí v nekonečných zákrutách. Treba nám vystúpať viac ako 1000 metrov. To ešte netuším, že táto cesta zo San Mateo plná zákrut a serpentín je ešte len slabý odvar toho, čo nás v priebehu týždňa v rôznych kútoch ostrova čaká.  Pred jedenástou sme na malom parkovisku tesne pod vrcholom najvyššej hory ostrova. V túto „skorú rannú hodinu“ je parkovisko ešte takmer prázdne, čo sa však čoskoro malo zmeniť.  Už len zopár metrov nám chýba na vrchol 1949 metrov vysokého Piko de las Nives. Snehový vrch v preklade.  Občas, keď je tuhá zima, pokryje sa vraj jeho vrchol snehom. Dnes ale nič také nehrozí, je krásny, slnečný a teplý deň. Výhľad na hory Gran Canarie máme nádherný. Strmé svahy hôr padajú do roklín, k nebu sa týčia početné skalné veže.

Neuspokojíme sa však len s ľahko autom dosiahnutým vrcholom, vydáme sa na krátku túru po hrebeni na susedný vrchol Pozo de las Nieves (1926 m).  Kráčame teplým borovicovým lesom. Všetky stromy sú čierne od požiaru, ktorý túto oblasť zachvátil prednedávnom (v auguste 2019). Vetve zhoreli, ale borovica kanárska sa len tak ľahko nevzdáva. Kmene stromov požiaru odolali a z nich teraz rašia nové mladé vetvy. Také sviežo zelené metličky. Zaujímavé vidieť, ako si príroda vie poradiť z živelnou pohromou. Požiare sú tu časté, stromy sa museli prispôsobiť, ak chcú prežiť.

Keď sa vrátime k autu, je už parkovisko plné, aj okraj prístupovej cesty je obstavaný autami. Teraz by už sme na vrchole kľud nemali. Je nedeľa, pekný deň, do prírody vyrazili davy ľudí.  To vidíme aj o kus ďalej, pod skalným monolitom Roque Nublo, ktorý bol našim ďalším cieľom. Áut je tu toľko, že sa vonkoncom nikde nedá zaparkovať.  Musíme zmeniť plán a poradie cieľov.  Osud to tak vlastne zariadil dobre – k Roque Nublo sme vystúpili potom až navečer tesne pred západom slnka. Okrem toho, že tu už bolo podstatne menej ľudí, bolo  zážitkom vidieť  kanárske hory pri západe slnka a najmä pohľad na Pico de Teide na vedľajšom ostrove Tenerife bol úžasný.

Nuž a pred týmto pekným zážitkom (ako bodkou za krásnym dňom) sme navštívili podobný skalný útvar Roque Bentayga a malebnú, bielu dedinu Tejeda. Vraj bola Tejeda vyhodnotená ako najkrajšia dedina v Španielsku. Nuž, neviem. Bola pekná, to áno, ale v Andalúzii som videl aj krajšie dediny. Ale káva a pivečko pred malou kaviarničkou, s výhľadom na hory (ako ináč), chutili dobre.

 

Kráter Bandama                                                                                                 (pondelok 17. február)

            Dnes už nie je tak pekný deň ako včera. Od mora stúpa jemný oblak hmly, všetko je  podmračené. Zastavujeme na okraji najväčšieho krátera na ostrove. Priemer má kilometer, hlboký je 200 metrov.  Po chodníčku v jeho strmých skalnatých svahoch zostúpime na dno. Dno krátera je zelené, plné paliem a iných kanárskych rastliniek. Voľakedy tu bola poľnohospodárska farma, sú tu ešte jej pozostatky. Vraj tu v kráteri už žije len jeden pustovník, ale nestretli sme ho.

Las Palmas

            Hlavné mesto ostrova je odtiaľto neďaleko. Najskôr sa zastavíme na jeho okraji v botanickej záhrade Jardín Canario.  Máme trochu problém ju nájsť, motáme sa v uliciach predmestia. Podarí sa nám zablúdiť k miestnej väznici, obrovský komplex. Som prekvapený, kde sa na takom malom ostrove berie toľko zločincov. Chlapi na motorkách, ktorí zjavne prišli navštíviť zabásnutého kamaráta, nám ochotne ukázali správnu cestu, a tak sa už o chvíľu prechádzame medzi všakovakými, pre nás neobvyklými, rastlinami. V tejto botanickej záhrade vraj nájdete všetky rastliny, ktoré rastú na Kanárskych ostrovoch. Hlavne časť s kaktusmi a časť s dračincami (dračie stromy) nás uchvátili.

            Na záver dňa zamierime do mesta, ktoré veľkosťou veľmi nezaostáva za Bratislavou. Las Palmas má viac ako 400 000 obyvateľov. Chvíľu sa motáme po uličkách, hľadajúc staré centrum mesta a v jeho blízkosti parkovisko, napokon ale túto úlohu zdárne zvládneme. Kolumbov dom, najväčšiu atrakciu mesta (tu vraj Kolumbus nejaký čas býval, keď sa vydal objaviť Ameriku, ale rovnaký dom kde vtedy býval je aj na ostrove La Gomera, tak veru neviem čo je pravda) nám zavreli tesne pred nosom, tak si ho obzrieme aspoň zvonka. Pekný, stojí za zhliadnutie. Trochu sa potúlame v uličkách starého mesta (katedrálu nám tiež zavreli pred nosom), potom vyrazíme – už potme – k nášmu dočasnému domovu vo Vega de San Mateo.

Altavista                                                                                                      (utorok 18. február)

            Opäť krásny deň, opäť stúpame do hôr. Výhľady sú dnes nádherné. Zastavujeme sa v sedle Cruz de Tejeda, obdivujeme panorámu Grankanárskych hôr. K nebu sa týčiace veže skalných monolitov, ako sú Roque Nublo, Roque Bentayga a mnohé ďalšie vytvárajú zvláštnu kulisu, ktorú máme pri pohybe v horách ostrova pred očami neustále.  Druhú zastávku máme pri kráteri Caldera Pinos de Gáldar.  Kráter je to o dosť menší ako bol predvčerom Bandama, ale o to divokejší.  O pár chvíľ neskôr už parkujeme auto za dedinou Artenara a kráčame po hrebeni. Je zalesnený, ale les je riedky a výhľady sú časté. Po celý deň máme ako na dlani už nám známu panorámu hôr v centre ostrova, ako aj strmé končiare  na západnom pobreží a za nimi ostrov Tenerife s výrazným kužeľom najvyššej hory Španielska Pico de Teide.  Tá je dnes po celý deň veľmi dobre viditeľná. Borovicový les je rovnako čierny od požiaru ako bol včera pod Pico de las Nives. Minulé leto tu muselo byť riadne peklo. Napriek tomu okrem sviežo zelených metličiek na kmeňoch borovíc je medzi stromami množstvo farebných kvietkov – kanárskych endemitov. Po necelých troch hodinách stojíme na vrchole hory Altavista, chodník už ďalej nevedie. Pod nami je hlboká priepasť do rokliny   a za ňou zlovestne vyzerajúci horský hrebeň na západnom pobreží ostrova. Nádhera.  Nazad sa vraciame rovnakou cestou. Na záver dňa sa zastavíme v dedine Artenara. Je známa tým, že tu ľudia žijú v domoch vysekaných do skaly, v  umelých jaskyniach. V jednom takom dome je zriadené múzeum, radi by sme videli, ako to v jaskynnom dome vyzerá. Ako v Las Palmas, aj tu máme smolu – múzeum zavreli pred desiatimi minútami. Škoda, nuž si aspoň popozeráme obrázky. Vystúpime nad dedinu k do skaly vysekanej kaplnke Virgen de la Cuevita. Radi by sme dnešnú peknú a vydarenú túru zavŕšili posedením pri pivečku, v Artenare však nie je otvorená jediná krčma (hoci zatvorených je mnoho).  Nuž tak urobíme až v reštaurácii v sedle Cruz de Tejeda.

            Cestou domov pozorujeme jav, pre Kanárske ostrovy dosť typický. Hoci je tu v horách pekný slnečný deň, na východe od mora sa valia mraky a opierajú sa o horský hrebeň. Cáry hmly sa prevaľujú cez sedlá a vytvárajú úchvatné scenérie. V Cruz de Tejeda už sme celkom v hmle. Keď zájdeme pod stromy, odrazu prší, a to dosť výdatne. Nie z mraku, ale zo stromov. Kanárska borovica má schopnosť kondenzovať vlhkosť z hmly, tá potom z jej ihličia steká nadol a zavlažuje korene stromu. Rastliny sa tu v kraji, kde je veľmi málo zrážok, naučili hospodáriť s vodou.

Sever ostrova

                                                                                             (streda 19. február)

            Zamračené počasie tu na východe ostrova pretrváva. Nevadí, dnes neplánujeme žiadnu turistiku, budeme sa venovať prehliadke miest. Prvou zastávkou je mesto Teror, pekné starobylé uličky s pre kanárske ostrovy typickými balkónovými domami a pekná katedrála. Potom sa zastavíme v obci Firgas. Toto mestečko je bohaté na vodu, čo je v kanárskej pustatine neobvyklé. Kdesi tu vyviera minerálny prameň, ktorý sa plní do fliaš a predáva po celom ostrove (po celý týždeň sme firgaskú vodu pili). Svoju spriaznenosť s vodou dáva Firgas najavo mohutným potokom s kaskádami tečúcim v centrálnej pešej zóne. Stojí za to prejsť sa touto ulicou, v jej jednej polovici sú na stenách domov erby všetkých väčších a významnejších miest na Gran Canarii a pod nimi nádherné maľované lavice s motívmi týchto miest. V druhej polovine ulice sú potom plastické modely všetkých siedmich Kanárskych ostrovov, taktiež aj s erbami. Na ďalšej ceste už zďaleka vidíme vypínať sa nad mestom Arukas mohutnú katedrálu postavenú z čierneho sopečného tufu – najväčšiu na celom ostrove. Vyzerá síce starobylo, je to však klam, lebo bola postavená počiatkom  minulého storočia. Zastavíme sa a obzrieme si ju, dovnútra sa nám ale opäť dostať nepodarí – ako sme si prečítali na dverách katedrály, je každú tretiu stredu v mesiaci zatvorená. To je práve dnes. No povedzte, nemáme smolu? Od Arukas už nie je ďaleko k moru a po širokej pobrežnej magistrále sme o chvíľu v meste Galdar. Pri ňom sa nachádza Cenobio de Valerón - komplex 280 do skaly vydlabaných dier, ktorý kedysi slúžil ako skladisko na obilie. Taký kamenný ementál. Prezerám si diery v skale jednu vedľa druhej a v mnohých radách nad sebou a snažím sa nájsť logiku v zámere takto skladovať obilie. Diery sú vysoko v skale, už k nim muselo byť dosť obtiažne to obilie dopraviť. Že sa spodné poschodie využilo na sklad si viem predstaviť. Ale ako dávali to obilie  do dier v horných radoch vôbec nechápem. K dieram nie je žiadny prístup, a s mechmi obilia...  Život ľudí v dávnych dobách je ešte často záhadou.

            V meste sme potom navštívili archeologické múzeum, ktorého perlou je jaskyňa s unikátnymi kresbami. Kresby sú staré niekoľko tisíc rokov, jaskyňu objavili náhodou pri kopaní nejakých základov v centre mesta. Nuž a nakoniec sa prejdeme po brehu mora v mestečku Puerto de las Nieves. To sme už na západe ostrova, a tu je krásne, slnečné počasie. Fúka ale dosť silný vietor, ktorý robí parádne vlny. Na kúpanie sa veru nedá ani pomyslieť. Fotím si skalné útesy dobrých päť metrov od mora a aspoň dva nad ním, a zrazu som celý mokrý. Až sem došplechla taká lepšia vlna!  Domov sa vraciame ďalšou z nespočetných nekonečne kľukatých ciest cez hory v centre ostrova (raz darmo, keď musíte nastúpať takmer 2ooo metrov na cca 20 km úseku, bez serpentín sa nezaobídete). Je nepríjemný zážitok stretnúť v jednej takej serpentíne na úzkej ceste autobus, ale zvládli sme to.

 

Barranco de Fataga

                                                                     (štvrtok 20. február)                         

            Opäť sa motáme v nekonečných serpentínach po úzkej ceste v skalných zrázoch nad priepasťou. Divokrásnou dolinou Barranco Fataga smerujeme na juh ostrova. Krátka zastávka v San Bartolome de Tirajana, potom v malebnej dedinke Fataga. Majka s Vladom posedia pri pivečku, ja so Svaťou sa zatiaľ túlame malebnými uličkami pomedzi biele domčeky. Dlhšiu zastávku máme o kúsok nižšie v skanzene Mundo Aborigen. Na plošine nad hlbokou roklinou sú postavené verné napodobeniny kamenných kruhových domov, v akých bývali pôvodní obyvatelia tohoto ostrova.  Figuríny znázorňujú domorodcov pri rôznych činnostiach, na informačných tabuliach v niekoľkých jazykoch sa môžeme o ich živote veľa dozvedieť. Pekné, pôsobivé a poučné.

            Na ceste dnes stretáme množstvo bicyklistov. Je pekný deň, stovky športovcov vyrazilo z hotelov do hôr a stúpajú po strmých cestách. Zjavne sa na juhu Gran Canarie veľa bicykluje. V týchto kopcoch vraj niekedy trénuje aj náš Peťo Sagan.

           

Dunas de Maspalomas

            Je už popoludnie keď prichádzame na južné pobrežie ostrova, do centra plážovej turistiky. Prechádzame cez centrum tejto oblasti, mesto Maspalomas, aby sme na jeho okraji vstúpili do piesočných dún. Je tu prírodný unikát – niekoľko kilometrov štvorcových naozajstnej piesočnej púšte. Túlať sa po rozľahlých dunách je skutočným zážitkom. Máme pocit, že sme sa ocitli na púšti (keby len tie hotely na jej okraji nebolo vidieť). Samozrejme neodoláme a vykúpeme sa v oceáne – vlny síce sú stále, ale o dosť menšie ako včera,  voda je celkom príjemná.  Vykúpaní a vyšantení v piesku sadáme do auta a vydáme sa na cestu po južnom pobreží. Nie po širokej magistrále, ale zámerne po kľukatých miestnych cestičkách, aby sme videli more a pobrežie. Tu na juhu je krajina úplne pustá, na svahoch hôr nevidno ani náznak zelene. Iba hnedá farba skál. Dokonalý kameňolom. No a v tejto totálnej pustatine žiaria biele stavby početných hotelov, popriliepané na skaly kameňolomu, pred vchodom štyri palmy a bazén, ináč nič, len deprimujúca krajina a skaly. Deväťdesiat percent návštevníkov Gran Canarie smeruje práve sem, tu trávi dovolenku. Toto tu je vysnívaný turistický raj. Zastavuje sa nám rozum. Pritom je  ostrov taký pekný!  Myslím si, že plážových turistov nikdy nepochopím.

            V mestečku Puerto Mogan opäť  otáčame smerom  do vnútrozemia, opäť cez hory do nášho Vega de San Mateo. Roklina, ktorou sa  motáme v nekonečných serpentínach ničím nezaostáva v strmosti a divokosti za Barranco de Fataga, ktorým sme išli ráno – skôr naopak. Cesty sú tu na ostrove síce úzke a veľmi – veľmi kľukaté, ale aj veľmi kvalitné. Taký rovnučký asfalt, aký je tu na tej najposlednejšej horskej komunikácii, nemáme u nás ani na diaľnici.

 

Pláž Gui Gui                                                                                                             ( piatok 21. február)

            Vyrazili sme za brieždenia (t. j. o siedmej ráno).  Prechádzame sprvu po už známych cestách cez hory (výhľady sú pri rannom slnku nádherné), potom schádzame na západné pobrežie ďalšou, ešte nepreskúmanou cestou. V ničom nezaostáva za tými, ktorými sme išli včera či predvčerom. Úzka cesta v krkolomných serpentínach vysekaná v skalných zrázoch, hlbočina pod nami, výhľady úchvatné. Rokliny (= barrancos) sú na Gran Canarii naozaj strhujúce.

            Po takmer troch hodinách jazdy (vzdušnou čiarou cca 50 km, urobte si obraz) parkujeme za obcou Tasartico. Dnes máme v pláne túru na najkrajšiu pláž tohto ostrova – pláž Gui Gui. Je veľmi odľahlá a prístupná iba pešo, nie veľmi triviálnou túrou. Treba vystúpať 250 metrov a prehupnuť sa cez sedlo, aby ste následne zostúpili 500 výškových metrov k moru. Celé je to na dve a pol hodiny, naspäť to isté v opačnom poradí. Pláž Gui Giui ale stojí za to, je naozaj úžasná. Pokrytá jemnulinkým čiernym pieskom, z oboch strán ohraničená strmými skalnými útesmi, úžasná scenéria. Nie je úplne ľudoprázdna, nie sme sami, komu stojí za to šliapať päť hodín z kopca do kopca, aby ju uvidel. Ale s tým, čo bolo na pláži pri Maspalomas, sa plnosť pláže nedá porovnať. Je tu už partia mladých Španielov, ktorí  v stanoch, schovaných za kríkmi,  trávia voľné dni. Stretli sme aj iných s batohmi na chrbte, zjavne sem ľudia chodia aj na dlhší pobyt. My sa zdržíme len krátko, iba čo sme sa vykúpali a pohojdali na vlnách a potom poležali na slniečku. Krajina, ktorou prechádzame na pláž a zasa naspäť je opäť úplne iná, než čo sme videli doposiaľ. Strmé lávové zrázy hôr sú tu porastené iba mnohými druhmi mohutných pryšcov, sem – tam nejaký drobný kvietok. Iná vegetácia žiadna, iba dole v doline zopár paliem. Krajina oveľa vyprahnutejšia ako v strede ostrova či na severe, ale zasa viac vegetácie ako bolo na juhu. Tento ostrov neustále mení tvár podľa toho, kde sa pohybujete.

            Potom nasleduje jazda po ceste sledujúcej západné pobrežie do Agaete. Cestou sa ešte pokocháme výhľadmi na nádherné skalnaté západné pobrežie z vyhliadky Mirador de Balcon, potom už opäť iba krútim volantom v nekonečných serpentínach po úzkej ceste s úžasným výhľadom na more hlboko pod nami. Táto cesta je úplne rovnaká, ako boli všetky ostatné v horách, rozdiel je iba v tom, že je tu oveľa hustejšia premávka. Je to pre mňa ako vodiča zatiaľ najväčší adrenalín, kochať sa krásnymi výhľadmi bohužiaľ nemám čas.  Z Agaete už potom  ideme domov radšej po pobrežnej magistrále cez Las Palmas. Na záver sa ešte zastavíme v našom domovskom mestečku Vega de San Mateo a pozrieme si jeho centrum aspoň potme. Vlastne sa nám ani jeden deň nepodarilo vrátiť sa sem za svetla (noc tu prichádza o siedmej hodine večer).

 

Rokliny  Las Vacas Cuevas a  Guayadeque

                                                                                      (sobota 22. február)       

Posledný deň na ostrove. Lúčime sa s našim hostelom, nebolo to tu vôbec také zlé, ako to na prvý pohľad vyzeralo. Prechádzame vyprahnutými skalnými pláňami na juhovýchode ostrova. Našim prvým cieľom je roklina Las Vacas Cuevas. Nedočítate sa o nej v žiadnom turistickom sprievodcovi, je dokonale utajená. Svojimi hladkými, do oranžova zafarbenými stenami je to ale unikát. Dozvedieť sa o nej dá iba prostredníctvom internetu. Odtiaľ som mal aj popis cesty k nej, zo španielčiny preložil pán Google. Ten napísal, že je najlepšie sem prísť skoro ráno alebo večer, pretože cez deň je vraj veľmi zaneprázdnený. Zaneprázdnený naozaj bol, ale iba vďaka tomu sme ho aj našli. Označené to tu nie je nijako, až množstvo áut zaparkovaných na kraji cesty a zástup ľudí kamsi smerujúcich nám napovedal, že sme správne. Nechápem prečo je tomu tak. Na Gran Canarii sú všetky významné turistické ciele označené veľmi dobre, šípky vás k nim spoľahlivo dovedú zďaleka. Prečo je takýto prírodný unikát utajený nechápem. Pritom vôbec nie je neznámy, ako sa dá usúdiť od veľkého množstva návštevníkov. Prispieva k tomu určite aj to, že sa nachádza blízko ostrovného centra hotelov a rezortov na juhu. Mali sme ale šťastie – na pár minút sa nám podarilo vystihnúť chvíľu, keď v kaňone nik nebol, takže sa podarila fotka bez zástupov ľudu.

Potom sa presunieme do neďalekej doliny Guayadeque. Je prekvapivo zelená, nečakali by ste to v tejto vyprahnutej krajine. Preto sa tu aj usadili ľudia a budovali si príbytky v jaskyniach vysekaných do lávových skál. V týchto jaskynných domoch ľudia bývajú dodnes, v jaskyni je aj kostol a niekoľko reštaurácií. V jednej z nich zakončíme naše týždenné putovanie po ostrove aj my pri dobrom kanárskom jedle.

Keď vyjdeme z jaskyne, nie je už jasná obloha. Kraj je zahalený do jemnej, smog pripomínajúcej hmly. Mysleli sme si vtedy, že je to taká obyčajná hmla od oceánu, aká je na Kanárskych ostrovoch častá. Nevedeli sme vtedy ešte, že to nie je obyčajná hmla, ale mrak veľmi jemného piesku priviateho zo Sahary, kvôli ktorému odstavia letisko a nebudú lietať žiadne lietadlá. Nuž a tak sme náš pobyt na ostrove zakončili 15 hodinovým čakaním v letiskovej hale, medzitým nám odletel prípoj v Barcelone, a my sme potom cestovali domov celé dva dni.

 

X X X X X

 

Aká si bola, Gran Canaria? Je to už štvrtý z Kanárskych ostrovov, ktorý som navštívil. Všetky ostrovy majú niečo spoločné – podobnú klímu, sopečný pôvod, rovnaká vegetácia. Ale napriek tomu, že ležia neďaleko od seba, každý z nich je iný. Tak rôznorodý ostrov, ako je Gran Canaria nie je žiadny iný z nich. O Gran Canarii som čítal, že je nazývaná miniatúrnym kontinentom. Je v tom kus pravdy. Na tomto ostrove môžete zažiť všetko: prechádzať sa voňavými ihličnatými lesmi ako aj inde v horách, driapať sa po strmých skalách,   túlať sa po pieskových dunách ako na púšti, pohybovať sa v suchej krajine medzi kaktusmi ako v Mexiku, zostupovať do kráterov ako na Islande, kochať sa krásou skalnatého pobrežia či si obzerať malebné mestečká. Rozdiely v prírode, počasí  a vegetácii  v jednotlivých častiach ostrova sú markantné. Zelený sever, vyprahnutý juh, skalnatý západ, vlhký a zamračený východ, hornatý a zalesnený stred. Kedysi bol ostrov jedna sopka s vrcholom kde je dnes Pico de Las Nieves, od neho sa ako lúče slnka na všetky strany rozbiehajú lávové hrebene, ktoré medzi sebou uzatvárajú hlboké, strmé doliny. Týždeň strávený na ostrove bol veľmi pekným zážitkom.
 
© 2024 Ukázkové stránky -- Vytvořilo UDT
CNW:Counter